Tabuizované témy v slovníku Európskej únie

Aj keď belgický premiér a hostiteľ summitu Guy Verhofstadt v bruselskom Laekene akékoľvek "tabu" z diskusie o budúcnosti Európy vylúčil, niekoľko zakázaných tém predsa len pretrváva v integračnom procese, ktorý na starom kontinente prežívame. Zjednotenie európskych národov vyžaduje vylúčiť starý konflikt medzi Francúzskom a Nemeckom, uvádza sa v známej Deklarácii, ktorú 9. mája 1950 predniesol v Paríži vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí, dodnes uznávaný duchovný otec EÚ Róbert Schuman. Starý konflikt, vystriedaný hospodárskym zjednotením uhoľnej a oceliarskej výroby, vytvoril základy pre hospodársku solidaritu medzi dvoma odvekými rivalmi, ktorá postupne vyústila do spoločného trhu a dnešnej Európskej únie. Paradoxy bývalej konfrontácie síce zjednotená EÚ eliminovala, ale napríklad jej vzťah k USA má viacero konkurenčných prvkov, ktoré môžu nadobudnúť konfliktnú povahu. To je prvé tabu, o ktorom sa nehovorí. Spoločné politické postoje dvoch rozhodujúcich svetových zoskupení nevylučujú v blízkej budúcnosti kontroverzné ekonomické vzťahy, aj keď nemožno pochybovať o tom, že USA ešte dlhý čas zotrvajú ako hlavný a najdôležitejší spojenec západnej Európy. Druhým tabu je vzťah k Japonsku, ktoré nástup eurozóny so všetkými dôsledkami v oblasti svetového finančníctva nielen pozorne monitoruje, ale tiež intenzívne hľadá kompatibilitu. Po nástupe eura ako jednotnej meny, symbolizujúcej všetko nepovedané a nedotiahnuté v integračných diskusiách a projektoch, je možno menej tabuizovanou, ale o to závažnejšou otázkou Čína - najväčší národný trh sveta. Ako sa pobratajú euro a dolár v tejto citlivej časti sveta, ktorú možno v komplexe a bez preháňania označiť za ekonomicky najperspektívnejšieho ázijského tigra? Jednoznačným tabu zostáva aj regionálna politika EÚ. Ako sa vyrovnajú chudobné regióny západnej Európy s faktom, že do súťaže o zdroje zo štrukturálnych fondov vstúpia už čoskoro nové regióny budúcich členských krajín zo strednej a z východnej Európy. A budú to krajiny, ktorých niektoré oblasti ďaleko zaostávajú za tými najchudobnejšími v dnešnej európskej pätnástke. Spomeňme za všetky východné regióny Slovenska, Poľska, Maďarska, oblasti, ktorých hrubý domáci produkt predstavuje sotva pätinu hornej hranice oprávňujúcej na získanie podpory z európskych fondov v krajinách EÚ a polovicu HDP najbiednejších krajov európskej pätnástky. Zakázanou témou je tiež otázka federácie spojených štátov európskych či jedného celoeurópskeho štátu. O tom sa stále nesluší hovoriť v spoločnosti európskych štátnikov. Čosi na spôsob vzniku USA v Európe sa nepripúšťa. Kamufluje sa to rôznymi krycími názvami ako "spolok národných štátov", pričom sa vždy zdôrazňuje ich jedinečnosť, nezávislosť, svojbytnosť, identita a suverenita, akoby sa o ňu niekto skutočne usiloval. Lepšie ako federácia či jasné Spojené štáty európske znie nezáväzná (ale aj neznáma) únia či spoločenstvo. Ani zákonodarstvo v EÚ nie je mimo tabu. Termín zákony sa Európskemu parlamentu ani Európskej komisii nepripúšťa používať, dohodnúť sa možno maximálne na uznesení, predpise, odporúčaní, smernici. Paradoxy jednoty a rozmanitosti, suverenity a zvrchovanosti dnes tvoria neodmysliteľný kolorit všetkých bruselských diskusií. Podobne ako otázka vlády v únii. Vlády, o ktorej každý vie, že prislúcha Európskej komisii, ale nazvať ju európskou vládou je neprístojnosť najhrubšieho zrna. Jednoducho, sústavná obava o národnú suverenitu, žiarlivosť na vlastné tradície, strach o historicky vyprofilovanú identitu, ale i obavy z chudoby budúcich stredoeurópskych členov neumožňujú Európskej únii prekročiť Rubikon, teda posunúť aspoň diskusiu na úroveň USA. Jazykové a kultúrne rozdielnosti nepustia. Nástup spoločnej meny však môže veľa takýchto tabu - stereotypov prelomiť. Veď predsa len, aj na tom našom dobrom, rozmanitom, starom kontinente platilo a platí, že sa počíta to, čo mám vo vrecku.