Zamyslenie o filozofii súčasného poľovníctva

Nastupujúce 21. storočie nášho letopočtu a zároveň tretie milénium je vhodnou príležitosťou na to, aby sme sa zamýšľali nielen nad ďalšími perspektívami našej spoločnosti, ľudstva i našej "modrej" planéty, ale aj nášho poľovníctva, zveri a prírody. Ide o to, aby sme vedeli podložiť vecnými argumentami opodstatnenosť ďalšej existencie poľovníctva, čeliť nástrahám, ktoré naň číhajú a riešiť problémy, ktoré pred nami stoja. Pritom by sme mali vychádzať z filozofie súčasného poľovníctva, o ktorej sa však hovorí stále príliš málo.

Z celosvetového pohľadu sa nám situácia poľovníctva javí samozrejme veľmi rozdielne. Ešte stále existujú prírodné lovecké etniká, pre ktoré je lov zveri súčasťou ich živobytia, základom ich tradície a kultúry. Ale aj u nich sa situácia rýchlo mení. Aj Inuiti už zväčša nahradili psie záprahy motorovými snehovými skútrami, primitívne plavidlá motorovými člnmi a výkonné guľovnice s optikou sú aj pre nich už úplnou samozrejmosťou. Hrozí tu teda nebezpečie, že týmito modernými technickými prostriedkami by mohli loviť viac zveri ako je únosné. Ale ešte väčšie nebezpečie vidím v tom, že tieto etniká sa čoraz viac "civilizujú " a najmä mládež čoraz častejšie opúšťa loviská svojich predkov a odchádza do miest za ľahším životom. Takže je naozaj otázne, ako dlho sa ešte udrží tradičný spôsob života týchto "primitívnych" etník, ktoré v minulosti vždy žili v zhode s prírodou.

Pravda, stretávame sa aj s opačnými tendenciami, ktoré však majú podľa nášho názoru len dočasný charakter. Tak napr. v niektorých oblastiach bývalého ZSSR, najmä ázijských, sa podaktoré etniká v dôsledku nedostatku pracovných príležitostí vracajú k pastierskemu a loveckému spôsobu života a odchádzajú z miest a mestečiek, do ktorých sa, či už dobrovoľne alebo násilne presťahovali, nazad na vidiek.

Omnoho povzbudzujúcejší vývoj zaznamenávame napr. v južnej Afrike, kde vzniklo veľa pastiersko-poľovníckych fariem. V nich farmári časť dobytka nahradili autochtónnou zverou, ktorá je lepšie prispôsobená tamojším životným podmienkam, lepšie využíva potravné zdroje a jej chov im prináša väčší zisk, lebo okrem mäsa im plynú nemalé príjmy aj z jej poplatkového odstrelu a zo sprievodných služieb, ktoré sú s tým spojené (ubytovanie, stravovanie, doprovod a transport hostí atď.). Sú to veľké farmy, každá o rozlohe mnoho tisíc hektárov, takže aj etika lovu je tu zabezpečená. Poplatkový lov zveri, fotosafari a ostatné služby s tým spojené zabezpečujú príjmy nielen pre týchto podnikateľov, ale aj pre domorodé obyvateľstvo vo forme mäsa a pracovných príležitostí. Týmto spôsobom poľovníctvo významnou mierou prispieva k zachovaniu druhov, a to aj ohrozených, ktoré títo farmári zámerne a cielene chovajú, chránia a rozmnožujú.

S neustálym nárastom početnosti ľudstva sa samozrejme rapídne zväčšujú aj jeho priestorové nároky. Klčujú sa lesy, vysušujú mokrade a robia ďalšie rekultivácie, lebo ľudstvo potrebuje stále viac pôdy, ako ornej, tak aj pasienkov pre svoje hospodárske zvieratá a životný priestor zveri sa stále zmenšuje. Veľká zver preto bude v budúcnosti mať vo voľnej prírode šancu na prežitie mimo národných parkov (hospodárska činnosť človeka, žiaľ, preniká aj do mnohých z nich) len vtedy, keď bude mať hodnotu pre miestne obyvateľstvo, keď mu bude prinášať úžitok. Príkladom na to sú práve niektoré štáty v južnej Afrike.

Z príjmov z poľovníckeho turizmu sa nielen v južnej Afrike, ale napr. aj v niektorých nástupníckych štátoch ZSSR a inde hradia náklady aj na poľovnícku stráž a na ranžerov, ktorí majú za úlohu boj s pytliakmi, ktorý má neraz charakter nebezpečných prestreliek. Pritom ide najčastejšie nie o pytliactvo z hladu, ale zo ziskuchtivosti. Keby chovatelia prestali kupovať rôzne ohrozené atraktívne rybičky, opičky, papagáje a iné vtáky, zberatelia prekrásne exempláre juhoamerických motýľov, ľudoví liečitelia ďalekého východu celé telá tigrov, žlčníky medveďov, rohy nosorožcov a snobi predmety zo slonoviny, určite by sa v rozhodujúcej miere obmedzilo drancovanie prírody, ktorému zatiaľ v dostatočnej miere nezabránili ani rôzne medzinárodné ochranárske dohovory. Pravda, tých prípadov drancovania prírody by sme mohli uviesť ďaleko viac a žiaľ, často ho podporujú aj vlády veľkých, vyspelých a v blahobyte žijúcich národov. Odstrašujúcim príkladom je napr. priemyselný lov veľrýb Japoncami pod kepienkom "výskumu".

Ale vráťme sa po tomto malom exkurze do našej "starej dobrej" Európy. Veď v rámci budúcej "integrovanej" Európy by sa malo vyvíjať aj naše slovenské poľovníctvo. Doterajší vývoj ukázal, že vysoká hustota obyvateľstva, vysoký stupeň urbanizácie a industrializácie krajiny vôbec nemusí byť prekážkou pre úspešný chov zveri, ak sa v nej zachoval ešte dostatok prírode blízkych, najmä lesných biotopov. Dôkazy pre toto tvrdenie nachádzame napr. aj v Nemecku a susednom Rakúsku. Tak napr. v Nemecku lovia na jednotku plochy 4-krát viac diviakov a 8-krát viac srnčej zveri ako u nás na Slovensku a v Rakúsku dokonca 9,4-krát viac srnčej a 1,7-krát viac jelenej zveri, hoci priemerná výmera revírov tam je podstatne menšia. Z toho je evidentné, že rozhodujúci tu je ľudský faktor, teda v prvom rade poľovník, jeho morálka, disciplína a etika.

Treba si pravda uvedomiť, že úroveň poľovníctva je taká, aká je úroveň celej spoločnosti. Keď je spoločnosť v zlej ekonomickej situácii (napr. veľká nezamestnanosť), keď nie je úcta pred zákonom a dostatočná vymožiteľnosť práva, potom sa nemôžeme diviť, že aj v poľovníctve prevládajú zlé medziľudské vzťahy s nedostatkom poľovníckej morálky a disciplíny, s rozsiahlym pečienkárstvom a že bujnie pytliactvo. Žiaľ tieto nešváry sa v súčasnosti prejavujú nielen v našom poľovníctve, ale - a možno ešte viac - aj v ďalších reformujúcich sa štátoch východnej Európy.

V Európe, žiaľ, čoraz viac narastajú rozpory medzi ochranou prírody, najmä mimovládnou, ktorá robí veľmi intenzívny protipoľovnícky lobing medzi nepoľovníckou verejnosťou v médiách, ale aj v orgánoch EÚ. Pritom tieto rôzne ochranárske spolky a nadácie zneužívajú city a nevedomosť najmä mestského obyvateľstva, odtrhnutého od prírody, ktoré sa na prírodné deje pozerá často veľmi idealizovane, neekologicky, niekedy dokonca aj zideologizovane. To potom vedie až tak ďaleko, že sa jeho malá časť začína správať militantne, ničí poľovnícke zariadenia, hanobí poľovníkov ako vrahov, ohrozuje ich dokonca aj fyzicky a snaží sa mariť rôzne podujatia, ako napr. poľovačky, výstavy ap. U nás tieto protipoľovnícke javy síce ešte nedosiahli také rozmery ako v niektorých západoeurópskych štátoch, ale neustále narastajú.

Faktom však je, že celá oficiálna ochrana prírody je v súčasnosti príliš zbyrokratizovaná a to nielen u nás, čo je evidentné napr. pri povoľovaní lovu medveďa a riešení celého radu ďalších poľovníckych problémov, ale najmä v orgánoch EÚ. Ak Slovensko, ako štát uchádzajúci sa o prijatie do EÚ, musí v Bruseli žiadať o povolenie, aby sme mohli loviť vranu, straku, sojku a mnohé ďalšie široko rozšírené, početné a neohrozené druhy zveri, tak to naozaj nemožno hodnotiť inak, ako neúnosný stupeň úradníckej byrokracie tohto medzinárodného spoločenstva.

Pre prežitie poľovníctva v 21. storočí a zachovanie všetkých druhov zveri by bolo veľmi potrebné a účelné, aby poľovníci a ochrancovia prírody začali konečne čo najužšie spolupracovať a ťahať za jeden koniec povrazu. Aby sa navzájom viac rešpektovali, prestali sa osočovať, presadzovať mantinelistické postoje a ochranu prírody v záujme svojej profilácie ideologizovať a idealizovať.

Zo strany poľovníkov je samozrejme potrebné, aby viac dbali o svoj dobrý imidž a bez milosti vylučovali zo svojich radov všetky "čierne ovce", ktoré svojim neetickým alebo dokonca nelegálnym konaním kazia naše dobré meno a povesť. Nemôžeme v budúcnosti medzi sebou trpieť takých poľovníkov, ktorí nemajú potrebné ekologické vedomie, nevedia sa zbaviť tradičnej nenávisti voči predátorom, zabitie chráneného zvieraťa považujú len za bezvýznamný "gavaliersky" delikt alebo dokonca za hrdinstvo, trpia snobistickou trofejomániou alebo poľujú len preto, aby si naplnili svoje mrazničky.

Ale na druhej strane robia "medvediu službu" prírode aj tí ochrancovia prírody, ktorí rôznymi nezmyselnými a zbytočnými byrokratickými zákazmi a príkazmi poľovníkov zneisťujú a priam provokujú na protiprávne konanie. Mnohí pri tom využívajú "salámovú taktiku" postupného ukrajovania z poľovníctva až po jeho úplnú likvidáciu. Ich cieľom je dosiahnuť "biologickú rovnováhu" bez poľovníkov, ktorých majú nahradiť šelmy ako regulátory početnosti raticovej zveri. Že je to v kultúrnej krajine nemožné, si nechcú priznať alebo si to ani neuvedomujú.

Faktom je, že v ostatných decéniach legálne poľovníctvo nevyničilo žiaden druh zveri, ale naopak, ako sme uviedli už na začiatku, poľovníctvo významne prispieva k zachovaniu mnohých ohrozených druhov. Ak niekde nejaký druh zveri vyhynul, tak to spôsobil antropogénne vyvolaný zánik jeho životných podmienok, prípadne komerčné pytliactvo, ale nie legálne, organizované poľovníctvo.

Mnohí ľudia tvrdia, že lov zveri je atavistický, barbarský prežitok, zabíjanie "bezbrannej" zveri pre vlastné potešenie a zábavu, zisk alebo na prezentáciu svojho vysokého spoločenského statusu. Súhlasím s tým, že pri niektorých poľovníkoch je to naozaj tak, ale ich väčšina určite tak nezmýšľa, ani nekoná. Tu sa však už dostávame k otázke, či človek - poľovník má alebo nemá právo loviť zver, ktorá má dve stránky, a to filozofickú a racionálnu, ekologicko-spoločenskú.

Nad filozofiou poľovníctva sa ľudia zamýšľali už dávno. Možno o ňom filozofoval už aj pračlovek, keď kreslil svoje jaskynné maľby zveri a loveckých scén, ale určite si v mysli zdôvodňoval jej zabíjanie inak, ako sa to snažíme v súčasnosti my. Španielsky filozof José Ortega y Gasset (1883-1955), ktorý nikdy nebol poľovníkom, sa už v prvej polovici 20. storočia zamýšľal nad filozofiou súčasného poľovníctva a vo svojej knihe "Meditationen über die Jagd" naformuloval jeho ideológiu.

Poľovník sa po česky povie myslivec. Česi tvrdia, že preto, lebo poľovník je (alebo by mal byť) hĺbavým človekom, zamýšľajúcim sa nad prírodou a výkonom poľovného práva. Aj známy nemecký básnik Hermann Löns (1866-1914) sa vyjadril v tom zmysle, že poľovanie je pozeranie, načúvanie, vdychovanie vôní prírody, kochanie sa v jej krásach, vcítenie sa do zveri, starostlivosť o ňu a len potom jej lov. Teda poľovníctvo jej - alebo by malo byť - v prvom rade meditáciou v prírode a o prírode.

Podľa môjho názoru sa s otázkou, či sa niekto cíti alebo necíti byť oprávneným rozhodovať o živote a smrti nejakého jedinca zveri, musí vo svojom svedomí vysporiadať každý sám. Isté však je, že ten, kto sa nad touto otázkou nikdy nezamýšľal, nie je dobrým poľovníkom, ale len obyčajným bezcitným lovcom. Výkon práva poľovníctva by podľa môjho názoru mal naozaj okrem iného byť aj meditáciou. Poľovník má prírodu nielen poznať a ovládať jej zákonitosti, ale mal by sa nad nimi aj čo najhlbšie zamýšľať. Porozmýšľať o živote a smrti, o výmenách generácií, o ľudstve, našej planéte, o svojom živote, príbuzných a priateľoch i o tom, čo ešte chce v živote dosiahnuť, aké má plány a predsavzatia a čo by mal ešte urobiť v prospech zveri, poľovníctva a svojho revíru.

Niet vhodnejšieho okamihu na takéto premýšľanie, ako na posede pri splne, keď čakám na líšku či diviaka, alebo vo vykúrenej útulnej chate, keď pozerám do blikotajúcich plamienkov v kozube. A keď ulovíme kus zveri, treba jej vzdať povinnú úctu v zmysle našich poľovníckych tradícií a aspoň na chvíľu u nej podržať čestnú posmrtnú stráž a porozmýšľať. Pritom myseľ každého správneho poľovníka bude rozdvojená. Na jednej strane ho zachváti radosť z vytúženého úlovku, ale na druhej strane aj ľútosť z vyhaseného života jedinca zveri, ktorý sa musel predčasne rozlúčiť so svetom.

Možno nás pri tom napadne aj otázka, či si zviera uvedomuje svoje bytie, či vie "uvažovať", či vie pochopiť, čo je to smrť. Nuž napr. chovatelia psov, ale ešte väčšmi skúmatelia ľudoopov dobre vedia, že vyšší stavovec veľmi dobre chápe rôzne súvislosti, vie prejaviť radosť, smútok, bolesť, zahanbenie i potešenie, odpor, lásku i prítulnosť. Nevieme, či si to uvedomuje. Ale kto videl v televízii napr. čriedu slonov, ktorá sa "s pietou" pristaví pri kostre svojho dávnejšie zomrelého člena, ohmatáva a oňucháva ju, hoci pri kostre zvieraťa iného druhu to neurobí, tomu je jasné, že vie, kto tu zomrel, koho ostatky tu ležia a že vie, čo je to smrť. Aspoň mne to vždy pripomína ľudí, keď na dušičky navštívia hroby svojich zosnulých.

Vraví sa síce, že svoje bytie si uvedomuje len ten, kto sa vie dorozumieť rečou. Ale svoju "reč", svoju vnútrodruhovú komunikáciu majú aj zvieratá a to nielen akustickú, ale aj pachovú a vizuálnu. Aj svorka vlkov alebo levov sa vie "dorozumieť" a usporiadať nadhánku na vybranú korisť. Aj sťahované vtáky sa vedia orientovať, presne trafia do svojho cieľa vzdialeného tisíce kilometrov a to značí, že nielen prijímajú určité signály z prostredia, ktoré pre túto navigáciu potrebujú, ale že ich vedia aj účelne využiť a zhodnotiť pre voľbu správneho smeru svojej dlhej púte.

Je to naozaj všetko len inštinkt? Alebo je to - aspoň čiastočne - aj racionálna uvedomelá reakcia na rôzne vnemy? Myslím si, že to nie je až také podstatné. Omnoho dôležitejšie je si uvedomiť, že zver práve tak cíti bolesť a môže prežívať pocity strachu ako my ľudia. Preto je našou povinnosťou loviť zver tak, aby sme jej nespôsobovali zbytočné trápenie, bolesť a muky, aby sme jej - ak už to má byť - umožnili dôstojný, rýchly a bezbolestný odchod z tohto sveta.

Vraví sa, že poľovník má pri poľovaní dať šancu aj zveri. Pravda, proti našim moderným zbraniam sú jej šance minimálne. Dôležité však je, aby sme rešpektovali etické zásady jej lovu a legislatívne predpisy, aby sme na ňu nevyvíjali nadmerný poľovnícky tlak a vyrušovanie takého rozsahu, ktorý by narúšalo jej základné životné prejavy a aby sme nepoužívali zakázané spôsoby jej lovu. Veď čo je to za "poľovníka", ktorý si pripraví veľké vnadisko a potom v noci z auta tam strieľa zver, a to najnovšie už aj jelene počas ruje? Čo je to za poľovnícky zážitok, kde zostala poľovnícka etika, kde zostal férový vzťah k zveri? Čo je to za poľovníka, ktorý je pre trofej ochotný "poľovať" aj v malej ohrade zverofarmy? Alebo je etické vypúšťať umele odchované bažanty z transportných košov v deň poľovačky priamo pred hlavne strelcov? Je etický ich stiesnený masový chov s použitím zobákových násadcov, či "okuliarov"? Veď poľovník by mal loviť to, čo sa narodilo v prírode a je súčasťou ekosystému a nie to, čo si "doma" vychoval.

Poľovník, podľa môjho názoru, musí mať predovšetkým srdce pre zver, prírodu a poľovníctvo. Ak ho nemá je len lovcom, ale nie je poľovníkom!

Z toho, čo sme povedali je evidentné, že len seriózne vykonávané poľovníctvo sa dá zdôvodniť aj filozoficky. Pravda, každý človek má právo na svoj svetonázor a ten mu nemienime spochybňovať. Ak je niekto proti akémukoľvek zabíjanie zvierat, má na tento názor právo, pravda len vtedy, keď nebude konzumovať žiadne živočíšne výrobky, lebo v opačnom prípade by bol neúprimným farizejom. Ale potom nech sa ani on nesnaží brať naše názory nám. Aj nepriatelia poľovníctva by si však mali uvedomiť, že takým istým cítiacim živým tvorom, akým je srnka alebo líška, je aj ryba, kurča, mucha a zrejme aj rastlina. Teda by sme vlastne nemali vyrúbať ani strom, poraziť ošípanú alebo zašliapnuť mravca. Ale to by bolo vyslovene proti zákonom prírody, kde je normálne, že jeden zomrie, aby druhý mohol žiť a aj proti Biblii.

Opodstatnenosť a potreba regulácie početnosti zveri v kultúrnej krajine sa však dá zdôvodniť aj vedecky na základe biologických zákonitostí. Veľmi podrobne a presvedčivo zdôvodnil zmysluplnosť lovu zveri napr. Kalchreuter (1984, 1994), ale aj mnohí ďalší autori, ako z aspektu ekológie, tak aj ochrany a zachovania životného prostredia. Všetky tieto názory prehľadne zhrnul Sládek (1999) vo svojich skriptách o ekológii poľovníctva.

Potrebu regulácie početnosti zveri v kultúrnej krajine však dokazuje nielen veda, ale aj prax. Napr. v afrických národných parkoch sa slony po zákaze lovu a utlmení pytliactva tak premnožujú, že zničia svoje životné prostredie a musia sa početne regulovať. V niektorých švajčiarskych kantónoch po zákaze lovu zveri musel štát ustanoviť platených zverostrážcov, ktorí potom v záujme zníženia škôd spôsobovaných zverou túto lovili - samozrejme za peniaze daňových poplatníkov. Aj u nás, keby sa zver venátorne neobhospodarovala, buď by sa premnožila a začala robiť neúnosné škody a hynúť na choroby alebo by ju vystrieľali pytliaci. To samozrejme platí v plnej miere nielen pre zver bylinožravú, ale aj pre predátory.

Keby sme chceli urobiť záver zo všetkých týchto úvah, musíme konštatovať, že rozhodujúcim faktorom pre ďalšiu existenciu a rozvoj poľovníctva na Slovensku je predovšetkým človek - poľovník. Bude preto potrebné venovať v budúcnosti ďaleko väčšiu pozornosť výchove a vzdelávaniu celej poľovníckej obce, zvyšovaniu odbornej úrovne poľovníkov, zlepšovaniu ich ekologického vedomia, morálky, disciplíny a poľovníckej etiky. Pritom si treba uvedomiť, že nie je rozhodujúce to, či poľovník pripíja ľavou rukou, ale to, aký vzťah má k prírode, zveri a poľovníctvu.

Na to by mali byť zamerané aj svätohubertovské slávnosti, ktoré v ostatnom čase u nás získali veľkú popularitu a obľubu. Iba, že by pri nich bolo potrebné viac sa zamýšľať nad tým, k čomu nás svätohubertovská legenda nabáda a menej sa venovať rôznym atrakciám. Veď aj v tejto legende je veľký kus zmysluplnej poľovníckej filozofie.

Faktom je aj to, že mnohým poľovníkom chýba hĺbavosť, odbornosť, profesionálne ovládanie svojho "remesla" a cit k prírode. Veď ako inak si vysvetliť skutočnosť, že keď napr. PaRPRESS vydá odbornú poľovnícku knižočku v náklade 1 000 ks, často sa nerozpredá ani za rok, hoci u nás v súčasnosti už máme 50 000 poľovníkov? Ako inak si vysvetliť to, že mnohí poľovníci neodoberajú a nečítajú ani len náš odborný poľovnícky časopis?

Preto v budúcnosti budeme musieť našu pozornosť v záujme ďalšieho rozvoja poľovníctva zamerať predovšetkým na človeka- poľovníka, na našu členskú základňu. Lebo od nej bude predovšetkým závisieť, aký bude náš imidž, ako nás bude naša spoločnosť akceptovať, aká bude početnosť a kvalita našej zveri. Poľovníctvo nie je len relax, trofej, či kus chutnej diviny, ale v prvom rade služba prírode a významná ekologická činnosť. Ak to poľovníci pochopia a budú v tomto zmysle aj konať, nemusíme sa o ďalší osud nášho poľovníctva obávať.

Je preto potrebné definovať akúsi "magnu chartu” súčasného poľovníctva, ako to požaduje napr. Dr. Yves Lecocq, generálny tajomník FACE, v ktorej by malo byť zakotvené, že poľovníctvo:

· má garantovať trvalé využívanie zveri ako obnoviteľného prírodného zdroja,

· musí garantovať aspoň zachovanie, ale ešte lepšie pozitívne ovplyvňovanie a zlepšovanie súčasného stavu prírody; nejde teda o pasívnu "ochranu”, ale o aktívny prístup, napr. pri udržiavaní a revitalizácii biotopov atď.,

· má byť príspevkom k rozvoju vidieka a zachovaniu jeho tradícií,

· nesmie zveri spôsobovať utrpenie,

· že poľovník musí mať rešpekt pred prírodou, faunou, ostatnými poľovníkmi, aj nepoľovníckou verejnosťou.

Dr. Dr. Sigrid Schwenk, vedecká pracovníčka na úseku poľovníckej kultúry v Nemecku zastáva podobné názory, keď konštatuje, že poľovník:

· má rešpektovať zver ako jeden zo základných prírodných zdrojov,

· má zabezpečiť, aby druhová štruktúra a početnosť zveri bola v súlade s podmienkami krajiny a s jej kultúrou,

· sa má starať o zachovanie a obnovu prírodných habitátov zveri.

Podľa nej sa poľovníctvo takto stáva trvalo udržateľným využívaním prírody a "žatvou” zveri ako obnoviteľného prírodného zdroja.

Už v r. 1992 v Rio de Janeiro sa konštatovalo, že tradičné a trvalo udržateľné formy využívania zveri treba chrániť, zachovať a dokonca podporovať a to aj pomocou subvencií, pravda za predpokladu, že sa zachová a súčasne aj podporí biodiverzita.

Aj najvýznamnejšie medzinárodné ochranárske organizácie, ako napr. WWF uznávajú veľké zásluhy a ekonomické prínosy poľovníctva pre zachovanie rôznych druhov zveri a biodiverzity. Keby nebolo organizovaného poľovníctva, mnohé druhy zveri a mnohé cenné biotopy (u nás napr. lesíky bažantníc) by dnes už neexistovali. Aj 2. svetový kongres IUCN, ktorý sa konal v októbri 2000 v Ammane, akceptoval poľovníctvo ako významnú súčasť svojej politiky na zachovanie a podporu ekosystémov a biologickej diverzity a ako formu trvalo udržateľného využívania živých prírodných zdrojov a zaujal k tomu toto stanovisko:

· Zachovanie biodiverzity hrá centrálnu rolu v poslaní IUCN a v súlade s tým odporúča IUCN zosúladiť s týmto cieľom všetky rozhodnutia o využívaní živých prírodných zdrojov.

· Ako konzumné, tak aj nekonzumné využívanie biologickej diverzity má fundamentálny význam pre hospodárstvo, kultúru a blahobyt všetkých národov a celého ľudstva.

· Ak sa tieto zdroje využívajú trvale udržateľným spôsobom, môžu trvale uspokojovať potreby ľudstva a ich využívanie slúži zároveň aj zachovaniu biodiverzity.

· Na 18. generálnom zhromaždení IUCN v Perthe (1990) táto uznesením č. 18.24 uznala, že "etické, zmysluplné a trvalo udržateľné využívanie niektorých druhov voľne žijúcej fauny a flóry je alternatívnym alebo doplnkovým využívaním produkcie krajiny. Môže byť v súlade s ochranou prírody a môže ju dokonca aj podporovať, ak je toto využívanie kontrolované a podriadené určitej ochrannej regulácii”.

Desať rokov trvalo úsilie CIC a FACE, kým sa tieto zásady a akceptáciu poľovníctva podarilo v IUCN presadiť a teraz ide o to, aby poľovníctvo túto dôveru nesklamalo a využilo šancu, ktorú dostalo. K tomu je potrebné okrem iného aj neustále zlepšovanie imidžu poľovníkov a poľovníckej etiky (Hell, 2001).

Bolo by potrebné urýchlene vypracovať etický kódex poľovníka 21. storočia, bazírujúci na uvedených medzinárodne uznávaných zásadách. Tu samozrejme nemáme na mysli len zachovanie starých tradícií, z ktorých sú niektoré dnes už aj prežité a smiešne, ale v prvom rade zakotvenie ekologických, humánnych a etických princípov do výkonu práva poľovníctva.

Je nanajvýš potrebné, aby sa všetky tieto princípy čo najskôr integrovali aj do slovenského poľovníctva. Veď je to na prvom mieste práve človek - poľovník, ktorý rozhodne o tom, či si zachováme našu zver a naše poľovníctvo do budúcnosti. Najväčšie problémy nám v tomto smere spôsobuje ľudský faktor, samozrejme nie iba poľovníci, ale aj ostatní užívatelia prírody a nie v poslednej miere aj pytliaci. Veľká zodpovednosť a veľké úlohy stoja pri riešení týchto problémov aj pred SPZ, ktorý bude musieť najmä výchovnej a osvetovej činnosti, vrátane aj využívaniu médií, venovať veľkú pozornosť.

Pavel Hell