Prečo ekologické základy poľovníctva

Celková politicko-hospodárska transformácia našej spoločnosti otvorila možnosti pre obsahovú transformáciu a modernizáciu výučby na vysokých školách. Výsledkom bolo aj zakladanie nových špecializácií štúdia. Konkrétne na našej Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene bol od škol. roku 1996-97 zriadený študijný odbor, o ktorom vás informoval v osobitnom referáte jeho gestor prof. Garaj (Garaj et al., 2000). Tvorcovia tohto študijného odboru, medzi ktorých som sa dostal aj ja, ako zoológ kritizujúci neekologickú koncepciu nášho poľovníctva, vychádzali z presvedčenia, že ak smerovanie našej spoločnosti determinuje strategický cieľ zaradenia sa do hospodárskych a spoločenských štruktúr západného sveta, nemôže ani poľovníctvo - ak chce byť ako moderné začlenené do širšieho medzinárodného kontextu - ustrnúť v doterajšom stave. To konkrétne znamená, že sa nevyhne vážnym zmenám nielen v oblasti majetkovo-právnych vzťahov (čo sa už stalo), ale ani v oblasti celkovej koncepcie, resp. filozofie (Sládek, 1995).

Filozofia moderného európskeho poľovníctva musí vychádzať zo stanov najvýznamnejšej medzinárodnej poľovníckej organizácie - CIC (Conseil International de la Chasse et de la Conservation du Gibier), ako sme sa na tom zhodli už na medzinárodnom sympóziu v Nových Zámkoch (Sládek, 1998). V základnom ustanovení jej stanov sa uvádza, že "výkon práva poľovníctva sa chápe ako racionálne využívanie prírodných zdrojov, opierajúce sa o vedecké poznanie". V tomto zmysle považujú aj odborníci za priority moderného poľovníctva jeho ekologizáciu a jeho postavenie na vedecké základy.

Ekologizácia v podstate znamená vychádzať z princípov trvalo udržateľného rozvoja (sustanaible development), čo predpokladá vytvorenie takého prírodno-spoločenského systému, ktorý bude schopný zosúladiť potreby spoločenského rozvoja s požiadavkami exploatácie prírodných zdrojov i ochrany prírody. Racionálna poľovnícka exploatácia je možná len na základe poznania biologických a prírodoochranárskych zákonitostí. To znamená nevyhnutnosť rozpracovať aplikáciu ekologického manažmentu prírodných zdrojov (resource management) a biológie ochrany prírody (conservation biology) na poľovníctvo v našich pomeroch a na základe toho sformulovať jeho postavenie a ciele v širšom systéme ochrany a tvorby životného prostredia.

Z týchto postulátov som vychádzal pri koncipovaní obsahovej stránky výučbového predmetu "Ekologické základy poľovníctva", ktorého prednášaním som bol poverený. Dovoľte mi preto, aby som vás oboznámil s obsahom príslušných skrípt (Sládek 1999) a s niektorými u nás málo známymi ekologickými fenoménmi, súvisiacimi s poľovníckou exploatáciou populácií zveri. Pripomínam, že ako hlavné pramene som využil kompendium prof. Gossowa "Wildökologie" (1976) a publikáciu doc. Kalchreutera "Auswirkungen der Jagd auf Tierpopulationen" (1994).

Prvé dve tretiny stránkového rozsahu našich skrípt tvoria učebnicové poznatky ekológie (hlavne demekológie), ako ich poznáme z kompendií alebo učebníc Lososa et al. (1985), Oduma (1977), Schwerdfegera (1979) a Zlatníka et al. (1973). Samozrejme ilustrované konkrétnymi príkladmi, týkajúcimi sa len poľovných druhov cicavcov alebo vtákov. Až posledná tretina obsahuje výsledky konkrétnych výskumov, ktoré by mali dať odpoveď na takéto základné otázky: Sú opodstatnené také extrémne požiadavky, ako je totálna ochrana alebo neobmedzený lov niektorých druhov? Je opodstatnený názor, že by sa mali poľovnícky exploatovať len populácie druhov vykazujúcich pozitívny trend populačnej dynamiky? (Prečo sa stavy divých kačíc, aj napriek lovu, zvyšujú, ale stavy lesných kúr, aj napriek ochrane, stále klesajú?) Aké by mali byť minimálne (únosné) stavy predátorov, aby mohli plniť svoju ekologickú funkciu? Dokáže človek-poľovník nahradiť predátory? Aký vplyv má poľovnícka exploatácia na populácie zveri a aký podiel z konkrétnej populácie sa môže trvalo poľovnícky exploatovať?

Na zodpovedanie týchto otázok sa uskutočnilo množstvo dlhodobých terénnych výskumov i teoretických počítačových simulácií (žiaľ, väčšinou v severnej Amerike). Z ich výsledkov sformulovali výskumníci veľmi diskutovaný fenomén, tzv. kompenzačnú mortalitu.

Kompenzačná mortalita by mala byť odpoveďou na logickú a základnú otázku, či lovecký tlak nezvyšuje "neprirodzeným" spôsobom mortalitu, resp. nakoľko ovplyvňuje vývoj populácií lovených druhov. Americkí výskumníci už v 30-tych rokoch napr. dokázali, že lov vôbec neovplyvňuje populačnú dynamiku amerického jariabka (Bonasa umbellus), pretože porovnávanie jeho populačnej hustoty na územiach, kde sa lovil a kde bol chránený, neukázalo nijaké rozdiely. Čiže vplyv lovu v exploatovaných populáciách kompenzoval omnoho vyššie prirodzené zimné straty v chránených populáciách. Podobne výskumník Murton v Anglicku použil termín kompenzačnosť poľovníckej exploatácie pri zdôvodňovaní svojich poznatkov, prečo sa prezimujúce populácie holuba hrivnáka (Columba palumbus), resp. nimi spôsobované škody v poľnohospodárstve, nepodarilo znížiť ani pri podstatnom zvýšení poľovníckeho tlaku. Pretože lov pôsobil len kompenzačne a nie aditívne. Taký prípad by mohol nastať iba vtedy, keby sa odlovilo viac holubov, než v zime zahynie aj bez lovu.

Z uvedených príkladov a mnohých ďalších výskumov sa mohli urobiť takéto závery: faktory mortality sú závislé na populačnej hustote a udržujú početnosť populácie v hraniciach, daných kapacitou biotopu. Faktory spôsobujúce každoročné straty sa môžu navzájom zamieňať a vôbec nie je významné, či sú "prirodzené", alebo je to lov, čiže lovecký zásah môže zmenšiť prirodzenú mortalitu vlastne tým, že zmenší populačnú hustotu. Preto sa môže hovoriť o kompenzačnej mortalite spôsobenej loveckým zásahom len potiaľ, pokiaľ sa táto pohybuje v rámci hustotou podmienenej mortality. Z toho odvodená časť populácie sa preto môže označovať ako "populačná rezerva", alebo "odloviteľný nadbytok".

Takéto závery však vyvolávajú ihneď otázku, aký veľký môže byť odloviteľný nadbytok v konkrétnom prípade. Dá sa zistiť (vypočítať) pokiaľ je lovecký zásah ešte v hraniciach kompenzačnej mortality a kedy má už aditívny charakter? Odpoveď na to dali výsledky pilotného výskumu virgínskej prepelice (Colinus virginianus) v USA. Z údajov zahrňujúcich 24 rokov poľovníckej exploatácie tohto kurovitého vtáka sa získali vstupné dáta na počítačové modelovanie a simuláciu dlhodobej rozdielnej intenzity jeho lovu. Na základe simulácie mohla vzniknúť krivka, vyjadrujúca vzťah medzi početnosťou populácie a intenzitou lovu. Ukázalo sa, že prechod od kompenzačnej mortality ku aditívnej je plynulý. Napr. odlov 20 % jedincov spôsobil zmenšenie hniezdnej populácie na jar budúceho roku len o 5 %. Ak sa ulovilo 40 %, klesla populácia o 14 %. Až vyššie zásahy sa prejavili výraznejšie. Ak sa napr. ulovilo 60 % prepelíc, tak nasledujúcej jari klesla populácia o 34 %. Čiže dôsledky nižšieho odlovu na hniezdnu populáciu boli sotva badateľné a pri vysokej hustote sa aj intenzívnejšie zásahy prejavili len nepatrne. Z toho vyplýva, že čím je hustota populácie vyššia, tým vyššia je aj každoročná mortalita. A čím je táto vyššia, tým väčšia časť populácie sa môže odloviť bez toho, aby sa podstatne zmenila početnosť hniezdiacich jedincov v budúcej sezóne.

Uvedené dlhodobé výskumy však ukázali, že o kompenzácii možno hovoriť nielen pri mortalite, pretože aj pri natalite existuje určitý kompenzačný mechanizmus, pomocou ktorého sa môžu straty spôsobené lovom vyrovnávať. Ten funguje nielen cez zvýšenie natality, ale aj cez polygamiu. Napriek tradovanému rozdeľovaniu cicavcov aj vtákov na monogamné a polygamné, sa zistilo, že väčšina lovných druhov z oboch skupín môže byť plygamná, ba až promiskuitná.

Na základe počítačovej simulácie, založenej na štatistických údajoch úlovkov virgínskej prepelice za sto rokov sa napr. dokázalo, že letná kompenzácia cez zvýšenie počtu potomstva (natality) je dokonca omnoho významnejšia, ako znížená mortalita v zime.

Z tejto počítačovej simulácie storočného vývoja populácie virgínskej prepelice sa získali aj teoretické modely jej trvalo udržateľnej poľovnícej exploatácie, znázornenej na klasickom grafe. Z neho je zrejmé, že maximálny úlovok sa disiahol pri miere odlovu okolo 55 % (MSY - Maximal Sustainable Yield). Priebeh krivky vykazuje takmer rovnaké hodnoty MSY v rozpätí odlovu 50 - 60 %, avšak hniezdna populácia sa pri 60 % odlove zníži o viac než polovicu a to už je na hraniciach možnej trvalej exploatácie. Preto sa takáto vysoká miera odlovu obyčajne nemôže trvalo udržať. Naopak, prax ukázala, že aj intenzívne exploatovaná populácia sa môže stabilizovať na úrovni pod možnou kapacitou biotopu. Pretože okrem záujmov poľovníctva treba obyčajne zohľadňovať aj iné záujmy, ktorých cieľom nie je maximálna trvalá exploatácia, pomocou počítačovej simulácie možno nájsť kompromis aj v takýchto prípadoch. Ako vidieť z grafu mohlo by to byť na krivke vľavo od MSY asi na hodnote 40 %, čo výskumníci označili ako optimálna trvalo udržateľná exploatácia (OSY - Optimum Sustainable Yield).

Na záver chcem veriť, že uvedené príklady z našich skrípt vás dokázali presvedčiť, že filozofiu moderného poľovníctva možno odvodzovať od vedeckého poznania, ktorého základom musí byť ekológia a preto ekologické základy poľovníctva majú nielen svoje opodstatnenie v systéme výučby nášho nového odboru na Lesníckej fakulte, ale v budúcnosti sa iste stanú jedným zo základných kameňov každého poľovníckeho odborného vzdelania.

Jozef SLÁDEK, Lesnícka fakulta TU Zvolen