Ropu vieme, ale asi nechceme nahradiť

Ropa je v súčasnosti asi strategicky najvýznamnejšou surovinou. Sú od nej ekonomicky, a tým aj politicky, závislé mnohé krajiny. A to až do takej miery, že ani USA ako superveľmoc neváhali ísť kvôli nej do vojny v Perzskom zálive a je viac ako pravdepodobné, že to v prípade potreby urobia kedykoľvek znova. Celá západná civilizácia a čoraz väčšia časť ostatného sveta totiž na rope stojí a s jej nedostatkom padá. Drvivá väčšina dopravných, energetických a infraštruktúrnych systémov, bez ktorých si už obyvateľstvo rozvinutých krajín nevie život vôbec predstaviť a v neposlednom rade celý vojenský potenciál Západu, sú bez ropy nefunkčné. Ešte nikdy v dejinách nebola stabilita a akcieschopnosť nejakej civilizácie postavená na takých vratkých a ľahko zraniteľných základoch. Netreba tiež zabúdať, že celosvetové zásoby ropy sú konečné, a teda vyčerpateľné. Preto je viac ako pravdepodobné, že podobné situácie, ako práve zažívame, sa budú opakovať čoraz častejšie. Málokto je však ochotný zamýšľať sa nad tým, čo sa stane po vyčerpaní zásob ropy, ktoré pri súčasných spotrebných trendoch, podľa mnohých odhadov, vydržia len na niekoľko desiatok rokov. Súčasná celosvetová ropná kríza tieto fakty len opätovne potvrdila a zvýraznila. Nebolo to v tomto storočí prvýkrát, napriek tomu sme sa poučili len málo.

Ropná kríza začiatkom 70. rokov aspoň v niektorých krajinách prispela k rozvoju energetických technológií využívajúcich obnoviteľné zdroje energie (OZE). Ropná kríza sa však vyriešila pomerne rýchlo, a tak ostali technológie OZE i motory s nízkou spotrebou a minimálnymi energetickými stratami v oblasti technických kuriozít, o ktorých využívanie nebol, vzhľadom na nízke ceny ropných produktov, príliš veľký záujem. Súčasná kríza ukázala, že ani udržiavanie zásob ropy na 90 dní, ktoré je súčasťou bezpečnostnej politiky západných krajín od poslednej ropnej krízy, vôbec nepomohlo znížiť závislosť od cien ropy a vrtochov jej producentov a v podstate monopolných spracovateľov. OZE má pritom každá z európskych krajín doma. Navyše väčšina z nich nevie, čo s poľnohospodárskymi prebytkami a pri súčasných cenách ropy odpadá aj argument o vyšších cenách, a tým aj neefektívnosti využívania OZE.

Po príklady však netreba chodiť do cudziny. Už počas veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch platilo v Československu nariadenie, podľa ktorého museli všetky motorové benzíny obsahovať určité percento bioliehu a nafta časť bionafty. Udržovalo sa tak v chode poľnohospodárstvo i spracovateľský priemysel a zároveň sa znižovala závislosť krajiny od dovozu ropy, čím sa zas zmierňoval tlak na obchodnú bilanciu štátu. Nie nepodstatný je aj ekologický význam takýchto opatrení. Na ťažké roky sa však treba pripraviť v čase hojnosti, záujmy dovozcov a spracovateľov ropy a ich vplyv je však aj na malom Slovensku len ťažko prekonateľný rozumnými argumentmi. Na vysokých cenách ropných produktov zarábajú obchodníci, spracovatelia a nakoniec aj štát, tak prečo na tom niečo meniť.