Celoživotné vzdelávanie-nevyhnutná podmienka vstupu do EÚ

Charakteristickým znakom vzdelávacej politiky EÚ je zvyšovanie kvality vzdelávania. V SR sme však svedkami niecoho úplne iného. Financovanie tvorí najbolavejšiu cast vzdelávacieho systému v SR. Priemer výdavkov na školstvo v EÚ je 6 % z HDP, kým na Slovensku sú to ani nie 4 %. Priemerná mzda v školstve, ktoré má zo všetkých odvetví národného hospodárstva najviac vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov, je druhá najnižšia (po rezorte polnohospodárstva a lesníctva ) a v rokoch 1994 až 1999 zaostáva za priemernou mzdou v národnom hospodárstve o 13 až 17 %.

Súcasná situácia v školstve sa tak dostáva do úplného protikladu s programovými vyhláseniami vlád SR, že budúcnost SR závisí od kvality vzdelávania jej obcanov. Neviem si dost dobre predstavit, ako možno kvalitu vzdelávania zabezpecit pri takých nízkych zárobkoch ucitelov, coho dôsledkom je aj masívny odchod tých najschopnejších z rezortu školstva. V prieskume (Turek a kol., 1999) až 70 % respondentov vyslovilo názor, že celková situácia v školstve je v súcasnosti horšia alebo ovela horšia ako pred novembrom 1989. Podla agentúry IRI a FOCUS je viac ako 74 % mladých ludí vo veku 15 až 25 rokov presvedcených, že úroven školstva sa na Slovensku zhoršuje. Tak sa dostávame do situácie, kedy naše školstvo hodnotené pozitívne po roku 1989 sa enormne vzdaluje od vzdelávacieho systému EÚ.

Podla prof. Tureka ( Technológia vzdelávania, 1999) sa SR stane "banánovou republikou", ak nenastane rýchla náprava vzdelávacieho systému. Nemôžeme sa predsa len tvárit a hovorit, že potrebujeme vzdelaných ludí, a pritom konat v rozpore s týmito vyhláseniami. Prof. Turek konštatuje, že keby sa platy ucitelov zvýšili o 60 % - len vtedy by bolo spolocenské ocenenie práce ucitelov kompatibilné so štátmi OECD.

Prvoradou a nevyhnutnou podmienkou zmien vo vzdelávaní je vytvorit efektívny systém celoživotného vzdelávania. Ukoncenie vysokoškolského vzdelávania neznamená koniec vzdelávania, ako to niektorí chápu. V prvom rade je potrebné zmenit názor na vzdelávanie v tom zmysle, že je potrebné dívat sa na neho ako na samozrejmost, ktorá je súcastou existencie cloveka a v com sa clovek podstatne líši od iných druhov. Pokial bude situácia na Slovensku taká, že ucitel s vysokoškolským vzdelaním zarobí menej ako hociktorý " podnikatel " iba so základným vzdelaním, tak sa nemôžeme cudovat, že životným krédom tohto "akože" podnikatela bude posmešne poukazovat na tých, co sa vzdelávali a vzdelávajú, a väcší príjem má aj tak on. Pritom je to clovek, ktorý nemá dostatok schopností na štúdium a naša spolocnost ho aj tak vie lepšie ocenit ako vysokoškoláka. Tým nastáva silná demotivácia našich vysokoškolákov, ktorí sa potom obracajú na zahranicie. Niet sa im co cudovat, pretože už pocas štúdia sú zbytocne frustrovaní tým, že po skoncení štúdia sa pôjdu postavit do radu na Úrad práce a tým len velmi tažko vysvetlíme, že by sa mali ešte dalej vzdelávat.

Nechcela by som byt v koži mladého cloveka po skoncení VŠ, pretože z vlastnej skúsenosti viem, ako sa na mnohých pracoviskách s mladým clovekom zaobchádza. Mnohí ho len podcenujú a dávajú mu podradné práce a tým ho dostávajú do stresu. Všetci kolegovia v práci mu pripadajú "velmi múdri" a on bez akýchkolvek pracovných skúseností zacne prežívat komplexy menejcennosti, ktoré zákonite vyústujú do zníženého obrazu seba, a na ten sa ako "snehová gula " nabalujú dalšie psychické problémy. V pracovnom procese, hlavne v štátnych zariadeniach, si nikto z tých služobne starších neuvedomuje, že ten mladý clovek prichádza už s úplne inými kvalitami a zrucnostami, nehovoriac o znalosti cudzích jazykov, v ktorých je staršia generácia slabšia. Tak vzniká paradoxná situácia, že mladý clovek chvílu, ale ozaj len chvílu, nechápe, co sa deje (potom radšej odchádza), a ked zistí, že aj ked má vedomosti a vysokoškolský diplom, nic mu to oproti tým starším nepomôže, pretože nemá patricné známosti a samozrejme ani skúsenosti. Namiesto toho, aby sme si mladých ludí podchytili a snažili sa ich zapracovat, tak ich veselo deptáme a správame sa spôsobom "po nás potopa ". Vzniká tak bludný kruh, ktorý o pár rokov môže byt prícinou toho, že EÚ nás ozaj nebude chciet. Tieto otázky sú vnútornou záležitostou nášho štátu, a preto by sme si ich mali co najskôr vyriešit a veci dat do poriadku.

Najlepšie sa v našej spolocnosti uplatnuje názor, že "s úradom dávame cloveku aj rozum". Preto, ak sa personálna politika v našom školstve bude riadit politickými aspektmi a nie odbornostou, nic na kvalite vzdelávania nezmeníme. Nepomôže nám iné, len sa prestat spoliehat na kamarátov a známosti. Pokúsme sa nájst objektívne kritériá na posudzovanie vhodnosti ludí do vedúcich funkcií, pretože len tak sa nám podarí motivovat tých, ktorí vykonávajú už samotnú prácu.

Na VŠ je velmi paradoxná situácia, že na popredné miesta a do vedúcich funkcií sa môžu obsadzovat len profesori. Pritom tí, co ten predpis tvoria, velmi dobre vedia, ako žalostne málo máme vysokoškolských profesorov. Dokonca aj tých, co máme, sú vo vysokom fyzickom veku, preto nemôžeme od nich žiadat nové a kreatívne nápady, a taktiež nemôžeme od nich chciet, aby sa zacali ucit cudzie jazyky. A tak na vysokých školách, teda lepšie povedané univerzitách, sa stretávame s velmi strnulým a zastaralým spôsobom vyucovania, ktorý má len málo spolocné s univerzitným vzdelávaním. Dnešní mladí ludia to velmi rýchlo vypozorujú a pochopia, ale pokial sú v sociálnej pozícii študenta, nemôžu v podstate nic zmenit.

Ak chceme naše školstvo zacat vyliecit, musíme niekde zacat. Ak to nevieme, poradme sa s odborníkmi v oblasti vzdelávania, a ak sa nám to ani potom nepodarí, tak musíme hladat ludí, ktorí budú túto zmenu vediet aj uskutocnovat. Netvárme sa, že je to v poriadku, pretože ak nezacneme so zmenami hned, o pár rokov sa nám to celé rozsype a potom sa už pacient stane nevyliecitelne chorým.

V súcasnosti by sme mali dávat viac prostriedkov na vzdelávanie, pretože aj to, že nedokážeme urobit zmenu, je dôsledkom slabého vzdelávania v oblasti rozvoja ludských zdrojov. Predovšetkým by sa mali vzdelávat tí, co nevyhnutné zmeny budú môct aj uskutocnovat. Škoda však, že na Slovensku sa nepocíta vo väcšej miere s celoživotným vzdelávaním aj u vládnych a politických predstavitelov nášho štátu. Myslím tým to, že vzdelávanie týchto ludí by sa malo stat súcastou vykonávania ich úradu. V krajinách EÚ je úplnou samozrejmostou celoživotné vzdelávanie a nikto to nepovažuje za zbytocný cas, ale naopak za súcast vykonávania svojej profesie. Je potrebné, aby sme si podstatne zmenili názor na vzdelávanie, predovšetkým na celoživotné, len potom sa nám podarí pozitívna zmena v tejto oblasti.